Kríza a limitujúce presvedčenia

Často krát sú to práve naše presvedčenia, ktoré nás vzdaľujú od naplnenia našich túžob. Akokoľvek paradoxne to môže vyznievať. Sme tvory, ktoré jednak po niečom neustále túžia, a aj vďaka naplňovaniu svojich túžob sa v živote posúvame ďalej, ale zároveň sme tvory, ktoré sa boja. A to je jednou z prekážok k naplneniu toho, po čom naše srdcia z hĺbky svojho bytia túžia. Ďaľšou prekážkou okrem strachu sú už spomínané presvedčenia.

Čo sú to presvedčenia?

V tomto ponímaní sú to myšlienky, ktoré sme si privlastnili a dodali ku nim silnú energiu, ktorá má rigídny charakter. Dá sa povedať, že je to myšlienka, ktorá je v nás pevne zakorenená. (Alebo my v nej?)

Isté presvedčenia sú nápomocné, pomáhajú nás udržať na ceste, ktorú sme si zvolili. Napríklad presvedčenie, že drogy sú škodlivé. Vďaka takémuto presvedčeniu – keď čelíme náročnej situácii, a naskytuje sa možnosť jednoduchého úniku z bolesti, naše presvedčenie nás podrží nespadnúť do vôd bludných kruhov závislosti.

Sú však aj presvedčenia, ktoré nás limitujú.

Ich zákernosť spočíva v tom, že veríme, že spĺňajú funkciu z predošlého príkladu – teda veríme, že nás chránia, alebo, že vďaka nim niekoho chránime. A zároveň nevidíme skutočné dôsledky takýchto presvedčení.

Vtedy sme v drápoch ilúzie.

Ak nám má niekto odvahu poukázať na to, že sme v zajatí ilúzie, nechceme to vidieť. Reagujeme rôzne – urazíme sa, ignorujeme, alebo sa nahneváme na dotyčného drzáňa či drzáňku. Život nám nastavuje rôzne zrkadlá, nemusia byť také priame. My ich máme možnosť vnímať, alebo pred nimi zatvárať oči, uši aj srdcia.

A vtedy už z pozície Života niet čo iné spraviť, len postaviť nás pred situáciu, pred ktorou sa oči viac nedajú zatvárať.

To sú tie momenty, ktoré voláme prebudenie, alebo kríza.

Kríza

Kríza podľa Eriksonovej vývinovej teórie znamená prechod medzi dvoma štádiami.

Je to akýsi skok z nižšej úrovne na vyššiu. Podľa Eriksona patrí kríza k náplni daného vývinového štádia.

„Medzi jednou krízou a krízou nasledujúcou človek konštruktívne využíva výsledky prekonanej krízy a pozvoľna vzniká nové napätie, nové rozpory medzi hybnými silami vývinu – dozrieva ďalšia kríza, rieši sa ďalšia vývinová úloha“ (Říčan, 1989, s.48).

Kríza je podľa tejto teórie prerod z jedného štádia do druhého.

Podobne ako môžeme pozorovať zmenu v prírode.

V zime semiačka spia pod zemou. Vonku je chlad, málo slnka, nehostinná krajina. Presne tak sa človek môže cítiť v počiatočných fázach krízy, napríklad v období rozchodu, či straty blízkeho. Je to pocit, akoby už nikdy nemalo byť dobre. Všade naokolo je tma.

Avšak v nás postupne a možno aj nebadane uzrieva sila, ktorá nás ťahá nahor. Život ide ďalej. Zisťujeme, že nie je všetkým dňom koniec. Pomaly objavujeme nový svet, vynárame hlavu nad hladinu podobne ako malá rastlinka posiela na svet svoje prvé dva zelené lístky.

A keď už nadobúdame dôveru, začíname v novom živote znova objavovať radosť, slnka je stále viac, a prichádza tá najkrajšia fáza – kvitnutie. Otváranie sa novým možnostiam. V tejto fáze môže byť človek podobný voňavej rastlinke – svojím vyžarovaním prilákava rôzne priaznivé situácie, nových ľudí, nové zážitky.

Ale ako už tušíme, život ide opäť ďalej a príde doba, kedy potrebujeme opäť niečo zo svojho života uvoľniť. Príde ďaľšia kríza, a s ňou spojená malá vnútorná smrť.

Tieto obdobia sa Bohu vďaka nedejú paralelne s kolobehom roka, spravidla majú pomalší priebeh. Erikson (Teória psychosociálneho vývinu) tieto obdobia kategorizoval do 8 štádií, ktorými si počas života v rôznej podobe prejde každý z nás.

To, ako sa týmito krízami (vývinovými úlohami) popasujeme, ovplyvní našu osobnosť v budúcnosti.

Za priaznivých podmienok získavame za odmenu určité cnosti. Pri každom štádiu si môžeme osvojiť buď dobrú alebo zlú skúsenosť a tá nás bude sprevádzať v nasledujúcich životných fázach.

Naše presvedčenia sú to, čo nás v situáciách krízy dokáže podporiť, alebo potopiť.

Presvedčenia typu: “Už nikdy nikoho nebudem milovať.”, “Nikto už nikdy nebude taký ako on/a”, alebo ešte hlbšie: “Nie som hodný/á lásky” nám nič dobré neprinášajú. Navyše sú ďaleko od pravdy, len sa nám zdajú byť v danom momente otrasne pravdivé.

Pamätajme na skratku, ktorú som si požičala od Ralpha Smarta:

FEAR = False Evidence Appearing Real

(voľný preklad: strach je falošné svedectvo, ktoré sa zdá byť skutočným).

Takéto presvedčenia vidíme cez šošovky aktuálnej situácie (= štádium semienko pod zemou a všade okolo je tma).

Avšak ich pramene siahajú spravidla oveľa hlbšie. Kdesi počas života sme si takéto presvedčenia osvojili, na základe prežitých skúseností, a znova ich vytvárame našimi očakávaniami.

Z tohto kruhu sa dá vystúpiť tak, že si človek posvieti na svoje limitujúce presvedčenia. Že prestane odmietať vidieť pravdu, prestane strkať hlavu do piesku, a s odvahou v srdci povýši pravdu nad komfort známeho. Áno, chce to výstup z komfortnej zóny, bez toho by to nešlo. V tomto vie človeka efektívne podporiť terapia.

Vďaka terapii si vyhradíte čas na objavenie a zmenu limitujúcich presvedčení, a ich postupnú integráciu do života.

Človek s takýmto nastavením sa stáva moreplavcom, a život je pre neho dobrodružstvom. Objavuje nové pobrežia, mnohokrát za sprievodu neistoty, to áno, ale aj radosti zo života a naplnenia. Na konci plavby sa môže s pokojným svedomým obzrieť a povedať si Armstrongove:

“I DID IT MY WAY” (Urobil som to po svojom).

Nevravím opúšťajme všetko, a plávajme z prístavu do prístavu. To cenné nehádžme cez palubu. Naopak, zarámujme si to, nech na to nezabúdame.

Paliatívna sestra Bronnie Ware priniesla zoznam toho, čo ľudia v čase svojej smrti najviac ľutujú. Hádajte, čo bolo na prvom mieste tohto zoznamu? Nebolo to, “Nebol som bohatší/ krajší/ úspešnejší/…” Bolo to:

Prial by som si, aby som mal odvahu žiť život verný sebe, nie životu, ktorý odo mňa očakávajú iní.

Človek sa stáva slobodným strojcom vlastného šťastia natoľko, nakoľko má uchopený svoj vnútorný svet.

Keď pozná seba, svoje svetlé i temné stránky. Keď vie kto je, a kto nie je, kto chce byť a čo od života chce. A keď je v poriadku s tým, že to čas od času nevie, a musí nanovo objavovať.

Obdobie krízy je krásne stvárnené v Nekonečnom príbehu. Keď celá ríša Fantázie zmizla, pretože ju pohltila ničota, ostalo z nej jediné zrnko piesku. Hlavný hrdina Bastien si myslel, že všetko bolo márne a zbytočné. Avšak opak bol pravdou.

To semienko bolo to jediné, čo bolo skutočne treba, aby vytvoril celý nový svet.

A na záver Vám odporúčam pustiť si túto pieseň – úplne vážne, urobte to:

The Passenger – Iggy Pop

Objednávka

    Mám čas doobedaMám čas poobedeMám čas večer

    captcha