Obraz človeka

V súčastnosti je obraz človeka prepojený s mechanistickou koncepciou sveta. Ľudské schopnosti sú často krát porovnávané so schopnosťami počítačov. V takomto porovnávaní ľudské bytosti s prehľadom prehrávajú.

Je človek len menej výkonným počítačom, či strojom na spracovanie informácií?

Obraz človeka a jeho vývinu, ktorý v sebe nosíme, či už o tom vieme alebo nie, určuje ako pristupujeme k samým sebe, a k druhým ľuďom, vrátane našich detí. Ovplyvňuje ako a čo rozprávame, ako jednáme s druhými, a celkovo ako konáme vo svete.

Psychológia nám poskytuje veľmi rôznorodé, ba až nesúrodé obrazy človeka.

Stáročia existuje medzi psychológmi spor o tom, či v ľudskom vývine zohráva väčšiu úlohu dedičnosť, alebo prostredie.

Darwinismus zdôrazňuje vplyvy dedičnosti. V rozpore s ním je John Locke, anglický filozof, ktorý okolo roku 1700 prehlásil, že človek je pri zrodení nepopísaný list – tabula rasa, nie je v ňom nič iné, než to, čo prešlo bránami zmyslov.

Z tohto názoru vychádzajú behaviorálny psychológovia J. B. Watson, a B. F. Skinner a tvrdia, že výchova od malička môže z dieťaťa vytvoriť akýkoľvek typ dospelého.

„Dajte mi tucet zdravých, dobre stavaných detí a môj vlastný svet, v ktorom by som ich mohol vychovávať, a ja vám ručím za to, že z ktoréhokoľvek z nich, náhodne vybraného, môžem vychovať akéhokoľvek odborníka -lekára, právnika, umelca, obchodníka, (…) nezávisle na ich talente, sklonoch, schopnostiach, povolaní a pôvode ich predkov.“

Watson, 1930

Mne v utváraní môjho (naďalej sa vývíjajúceho) pohľadu na človeka dal najväčší zmysel antroposofický pohľad. Podľa antroposofie je človek duchovnou bytosťou, ktorá si nesie do pozemského života mnoho darov zo svojho predchádzajúceho bytia v duchovnom svete.

Antroposofia, ktorá je na pozadí Waldorfskej pedagogiky zastáva názor, že v každom dieťati môžeme byť svedkami rozvíjajúceho sa zázraku.

Tento zázrak je prejavom a rastom individuality, ktorá je vnútorne výnimočne odlišná od akéhokoľvek iného človeka.

Zázrakom je esencia skrytá vo vnútri.

Ocenenie a úcta k tejto jedinečnej esencii je fokálnym bodom Waldorfského vzdelávania. Dedičnosť a životné prostredie nie sú jedinými faktormi ľudského rozvoja.

Táto jedinečná esencia, ktorú antroposofia označuje ako „Ja“ je ústredným prvkom, ktorý na tieto dva faktory reaguje.

Autor a pedagóg Barry Sanders (2006) hovorí o koncepte Ja, ako o čomsi, čo formuje naše životy zo zákulisia: „Nikto nespochybňuje jeho prítomnosť – nikto nepochybuje o jeho dôležitosti. Väčšina ľudí by súhlasila s tým, že je takmer nemožné si predstaviť život bez seba„.

Ďalej tento autor hovorí, že práve toto „Ja“ je to, čo sa učí, usiluje, myslí, je motivované, kreatívne, vynaliezavé, sebavedomé a aktívne, čo sú iba niektoré z jeho atribútov.

„Ja“ sa postupne prebúdza do svojho prirodzeného a ľudsko-kultúrneho prostredia na jednej strane a do svojho vlastného Ja a schopností na strane druhej.

Schmitt-Stegmann, 1997

Hlbinný psychológovia sa k tomuto obrazu dostali spomedzi všetkých psychologických škôl doposiaľ najbližšie.

To, čo antroposofia volá „Ja“, volajú jungiáni „Bytostné ja“.

Podľa Jungovskej psychológie je bytostné ja vnútornou inteligenciou, ktorá riadi náš duševný vývin. Ďalej Jung hovorí, že „bytosné ja“ je entelechické.

Entelechia, pojem ktorý priniesol Aristoteles, je skutočnosť, že niečo sa stáva účinným, inak povedané je to cieľ (telos), ku ktorému niečo smeruje a zároveň (En-telos) – má cieľ samé v sebe. Ako semienko vie, že sa má raz stať rastinkou, či stromom?

Už semienko v sebe obsahuje svoj cieľ.

Človek na ceste k svojej individualizácii – k naplňovaniu svojho „bytostného ja“ stretne veľa odbočiek, či slepých uličiek. Kto z nás nezažil moment, kedy si uvedomil, že „tadeto cesta nevedie“?

Navrátiť sa k svojmu bytostnému ja, je ako vrátiť sa k vlastnému zdroju seba samého. Terapia slúži ako facilitátor tohto návratu, či stretnutia.

V človeku po celý ten čas drieme obraz jeho celistvosti, jeho konečného cieľa, do ktorého počas svojho života dorastá.

Kontakt so svojim bytostným Ja môže znamenať obnovu života, tvorivosti, elánu.

Keď človek kráča ruka v ruke so svojím bytostným ja, je svet plný života a človek je plný chuti žiť.

Život, ktorý bol pôvodne pociťovaný ako nudný, či stagnujúci, začne byť bohatý. Stane sa nekončiacim vnútorným dobrodružstvom plným tvorivých možností.

Na záverečné ladenie jeden z mojich najobľúbenejších výrokov:

„Radšej žiť nedokonalú verziu seba, než dokonalú napodobeninu niekoho iného“