Sama v tichu veľkej noci,
tma je svetlom
a blázni sú cvoci.
Všetko je naopak.
A ja v lone čiernej matky
zabúdam na nedostatky.
Dýcham a spočívam,
a tma ma lieči.
Aj bez make-upu mi to tu svečí.
Spím, či nie?
Bez výčitiek len tak byť
nič nerobiť
za ničím nepachtiť
mám nekonečné more času
a plynieme spolu
od južného k severnému pólu
Som tu a aj všade
mám vlastné okno do sveta
Tma ma hľadí
myšlienka vrkoč zapletá.
KTO SOM viem
strach príde a odíde
ja zostávam načúvam
a vonku fúka
so slovami sa pohrávam
a teplo dnuka
Tma je so mnou tehotná
a ja v jej brušku
objavujem, teším sa, obávam a spočívam
od počívam
a čakám. Na čo?
Tam, kde nie sú koľaje
som ja na vlak čakajúca
studený nos horúce lýca
zobáčik ťuká na dvere
tie budú ešte dlho zavrené
von vyjde iná,
než ktorá sem vošla
To však bude za večnosť,
čo do mušle sa vošla.
Večnosť spod nechta
bez zvuku sa chechtá
A v diaľke štebot vtáči,
čo duši mojej sa páči
pripomína:
Aj toto raz skončí
čo bolo, čo bude, to je len v hlave.
Len som.
Dokedy?
Do ďalšej myšlienky.
Dieťa tmy, bez mami.
Väzeň samej seba
čo žije z kúsku chleba
je toto fakt treba?
Svietim v tme do seba.
