Prečo unikáme?

Úniky

Kto z nás ich nemá?

Úniková stratégia, ktorá ma ochráni. Ale od čoho?

To je samozrejme individuálne.

No na všeobecnej rovine platí, že nás tieto stratégie ochránia presne od toho, čo nechceme – počuť, vidieť, cítiť, pripustiť si.

Počuť a vidieť by znamenalo, že musím niečo zmeniť, a ja mám strach.

Cítiť by znamenalo, že to bude bolieť, a to rozhodne nechcem!

Nechcem sa cítiť zle, nechcem čeliť boľavej pravde.

A tak unikáme.

Každý po svojom.

Niekto visí v seriálovom svete, uniká k televízii, či sociálnym sietiam (tie sa stali toxickejšie než televízia).

Niekto si zdvihne náladu sladkosťami, utlmí sa jedlom, alkoholom, antidepresívom, či inou návykovou látkou.

Niekto sa zamestná tak, že nemá čas myslieť na nič iné, než na prácu.

Niekto sa presťahuje do ďalekej krajiny.

Niekto sa skrýva za náboženstvo, či spirituálne učenia.

Niekto nakupuje, a hromadí.

Niekto ukončí každý intímny vzťah hneď, ako sa vzťah začne otvárať v citovej rovine.

Niekto maskuje svoj únik v stereotype a rutine (takto to vždy bolo, tak čo mám meniť).

Niekto uniká v neustálej zmene (keď sa usadím, stane sa mi to, čo našim).

Niekto uniká tak, že je neustále s ľuďmi.

Niekto uniká tak, že je neustále sám.

Niekedy je úniková stratégia o to sofistikovanejšia, že vyzerá ako zdravé návyky, alebo správanie, ktoré spoločnosť nie len že toleruje, ale chváli.

Niekto uteká do posilovne, k cvičeniu, k nejakému hobby.

Niekto uteká k zdravej strave (úzkostlivo kontrolovanej).

Niekto uteká k výchove svojich detí, v ktorých sa stráca tak, že zabúda na seba.

Niekto sa zapatrošil vo falošnej pozitivite.

Nie každý hlt jedla je únikom, a nie každý v posilňovni pred niečím uniká. Len my samy, hlboko v sebe cítime (ak si aspoň jedno očko pred pravdou pootvoríme), čo kedy robíme z akého motívu.

Kedy jem od hladu a kedy niečo zajedám.

Kedy niečo robím z radosti, lebo mám náladu a kedy pre to, aby som sa niečomu inému vyhovol či vyhla.

Vyžaduje to surovú úprimnosť k sebe samému.

Nemyslím si, že existuje toľko spôsobov úniku, koľko je ľudí. Myslím si, že je ich oveľa viac.

Každý z nás ich používa niekoľko. Možno niekoľko desiatok. A každý má na seba vlastné páky v podobe argumentov a racionalizácií.

Ako dlho dokážeme unikať?

To záleží od jednej jedinej veci.

NÁŠHO TELA

Koľko to dokáže zvládať predtým, než to komunikuje ochorením, tzv. “somatizuje”?

Koľko krát sa musím vyhýbať bolesti vo svojom vnútri na to, aby som dostal/a depresiu?

Koľko nezhôd, či hádok musím ešte prežiť, aby som sa konečne pozrel/a dnu – do tmavých útrob svojej duše a zistila, kto sa to tam vlastne háda s kým?

Koľkým ľuďom musím ešte ublížiť na to, aby som sa stretol/a s tou ublíženou časťou v sebe?

Koľko článkov, videí, citátov či náuk ešte potrebujem absorbovať na to, aby som si uvedomila, že tá najhlbšia pravda, ktorú hľadám, je v mojom vnútri?

V oku hurikánu.

V tej najtemnejšej tme.

V najväčšom bordeli.

V mojej vnútornej bolesti.

Presne tam leží jediné miesto, kadiaľ sa dá skutočne “uniknúť”.

Uniknúť s úvodzovkami píšem preto, lebo keď už spravíte ten najodvážnejší krok a vstúpite do oka hurikánu, do pivnice svojej duše, okrem nánosov špiny, pavučín, duchov či kostlivcov tam nájdete ešte jednu vec.

Poklad.

Malé zlaté semienko.

Vašu vnútornú pravdu.

Váš nový štart.

K životu, po akom túžite tak veľmi, že sa to bojíte priznať sám/a pred sebou.

Je to tam. V oku hurikánu.

Tak načo by ste predtým unikali?

VY BY STE SA POTREBOVALI DOSTAŤ K TOMU ČO NAJBLIŽŠIE!

Budhisti vravia, že bez blata by nebol lotos. Nemal by z čoho vyrásť.

Slniečkári španiely vravia: “No hay mal que por bien no venga” (Nie je „zlé“, ktoré by pre „dobré“ neprišlo).

Ale nebudem vás mazať medom.

Cesta k tomu svojmu zlatému semienku nie je bezbolestná. Nie je pohodlná. Nie je príjemná (I keď niekedy môže byť).

Keby taká bola, ideme už po nej všetci.

Lenže nejdeme.

Krčmy majú stále svojich štamgastov.

Sociálne siete majú stále svojich followerov.

A díleri a psychiatri majú stále fasa matroš, aj dopyt po ňom.

Je to väčšinou hnusná, strašná, škaredá cesta, kde bude vašou spoločnosťou tma a bolesť. V ideálnom prípade aj priateľ, či terapeut s kúskom svetla v lampáši.

Niečo ako pôrod.

Ale na konci pôrodu je život.

Nová možnosť.

Čerstvý štart.

Nedá sa cítiť len to dobré.

Neexistuje život bez smrti.

Ale dá sa cítiť sa lepšie. Mať sa lepšie.

Dá sa zmeniť svoj život.

Môžete tou hnusnou tmavou (ale vašou) cestou prejsť ku svojmu zlatému semienku – najväčšej pravde o vás, ktorá vás oslobodí.

Alebo môžete zostať tak, ako ste.

Tváriť sa, že nič. Nie jo to tak hrozné. Iní sa majú horšie.

A unikať.

S dierou vo svojom strede.

Ktorú nezaplní nikdy nič.

Vaša voľba.

Keby dačo, som tu a tou hnusnou cestou Vás viem previesť.

Tiež ňou kráčam, krok za krokom, vo svojich témach, vo vlastných bolestiach. A osobne nepoznám lepšiu.

No nie každému sedí. Pretože tu sa vyžaduje úprimnosť a odvahu, bez toho to nejde.

Tak čo? Dočítali ste sa až sem.

Ako s tým naložíte?