Tiene v nás

Všetko to odštartoval jeden strašidelný sen – ja ako Harry Potter, sa snažím obrániť obrovský chátrajúci dom, kde chýbajú okná a dvere. V dome sú ženy – mne blízke, ktorým vysvetľujem, že sme na to zostali samé. Dom som obraňovala pred desivým chlapom bez tváre, ktorý sa ma snažil dostať. Nemala som prútik. Ten chlap bez tváre mi niečím prepichol rameno, a mal aj pištoľ. Šiel po mne a nič ho nemohlo zastaviť.Nebolo kam ujsť. Zobudila som sa vydesená.

Téma tieňa povstala a doslova ožila práve počas môjho týždňového pobytu v tme.

Podľa hlbinnej psychológie, keď sa v našich snoch vyskytujú temné postavy, ktoré akoby niečo chcú, môžu nám tak symbolizovať naše nedostatky, ktoré máme prekonať, alebo nám poukázať na nejakú významnú časť nás samých, ktorú by sme mali prijať a integrovať.

V nasledujúcu noc sa mi sníval sen, ktorý sa odohrával v noci (v tom sne bola noc, aké neobvyklé!). Bola som na sídlisku, kde som vyrastala, a bolo posiate zdivočelými mačkami. Stretla som sa tam jedného muža. V bežnom živote by som o tento typ muža rozhodne nestála, ale v tomto sne ma priťahoval. Bol to pankáč, totálny ignorant, všetko mu bolo jedno, a nakoniec ma v tom sne namočil do problému s políciou a nechal vštichu. Jednoducho to mal všetko na háku.

Tieň v Jungovom ponímaní reprezentuje neznáme, alebo málo známe atribúty a vlastnosti našej osobnosti, ktoré by mohli byť vedomými.

Je to tá temná stránka našej osobnosti, v ktorej sa skrývajú naši osobní “bubáci”. Čokoľvek, čo je podľa nás pod našu úroveň, neakceptovateľné, opovrhnutiahodné, zlé.

Resp. nemusí to byť ani tak úplne podľa nás – môžu to byť domienky o domnienkach druhých, ktoré sme si v sebe vytvorili, na základe skúseností z nášho detstva, kultúry, náboženstva… To znamená, že v našej hĺbke niečo v skutočnosti nepokladéme za zlé, ale je tu naše “Morálne Ja”, a to s takýmto niečím „tfuj tfuj” nechce mať nič dočinenia.

A tak to odsunieme do najhlbšieho najtemnejšieho zákutia našej duše, kde to dobre schováme aj samy pred sebou.

Lenže je len otázkou času, kedy to začne bublať. Trieskať na dvere. A domáhať sa čerstvého vzduchu.

V tretiu noc som bola mužom, ktorý mal podobné vlastnosti ako muž z predošlej noci. Tento krát som však zachraňovala jeden drahocenný prístroj po pradedkovi, spolu s mojou babkou. Nedopatrením sme pri manipulácii s prístrojom vyleteli do vesmíru. Keď sme potom dopadli naspäť, prístroj sa rozbil. Išli sme ho dať opraviť. Tam sa nám ho pokúšali ukradnúť a oklamať nás. Babička rezignovane sedela. Ja – muž som prehliadla lesť, popadla prístroj aj babičku, vyhodila vedca z okna, vynadala predavačkám a opustila budovu. Sen sa skončil pohľadom na babičku, ako sedí s hlbokým pokojom a vychutnáva si západ slnka.

Keď sa človek pokúša uvidieť svoj tieň, začne si uvedomovať vlastnosti, ktoré sám pred sebou popiera (ale u druhých ich vidí jasne).

Keď ľudia pozorujú svoje nevedomé sklony u druhých, hovorí sa tomu projekcia.

V praxi to vyzerá tak, že ja som tá dobrá pekná viac- menej bezproblémová, ale jasne vidím, že ten druhý má problém a ešte aj viem stanoviť presnú diagnózu.

Stretla som sa so zaujímavým zneužívaním vety “Toto nie je o mne. To je o nej/ňom.” práve v situácii, kedy osoba potláčala svoj vlastný tieň. Áno, táto vetička je veľmi užitočná, keď si to človek nechce brať osobne, niekedy to však osobné práveže je.

Projekcia vlastného tieňa má viacero nevýhod. Tou najväčšou je narušenie medziľudských vzťahov, a to často krát práve tých najbližších.

Nevidíme reálne a objektívne osobu, s ktorou sa bavíme, pretože sme nevedomky medzi nás postavili clonu svojich tieňov.

Clona môže byť jednostranná alebo obojstranná. To znamená, že projektujeme na seba navzájom, a ani jedna strana vlastne nevidí tú druhú, alebo to robí iba jedna strana, ale aj v takom prípade je zdravá komunikácia nemožná.

Ďaľšou nevýhodou je, že to, čo sme odsunuli do tieňa, nás napáda zo zálohy. Ocitáme sa v situáciách, kedy podkopávame nohy samým sebe, jedným ťahom maríme, čo sme dlho budovali, stávame sa deštrukčnými bez zjavnej príčiny.

Pôsobenie tieňa nájdeme na príklade rozprávok. V nich môžeme zároveň nájsť aj kľúč k riešeniu:

“Martinko Klingáč stráca svoju moc v okamžiku, keď Zlatá priadka odhalí jeho meno, kedy ho teda – psychologicky povedané – rozpozná, identifikuje, uvedomí si, kto je. Žabiak, sa po tom, ako ho princezná pobozká – rozumej ako akceptuje (prijíma) – zmení na princa. K podobnej premene prichádza v príbehu o Kráske a zvierati. Múdrosť týchto príbehov ukazuje, že ignorovanie, potláčanie, odmietanie, či kékoľvek bojovanie tieňové bytosti ešte viac posilňuje”.

Ján Benda

Boj dobra a zla.

Nájdeme ho v rozprávkach, filmoch, náboženstve. V kultúre, kde superhrdina vraždí superzloducha.

Zničiť nepriateľa. Najlepšie na franforce.

Na prvý pohľad sa to zdá ako dobré riešenie. Zbavíme sa toho čo nechceme, a je pokoj. Až na to, že to tak funguje jedine vo filmoch. V skutočnosi je to skôr ako s dvojhlavým drakom.

Useknete mu hlavu a namiesto jednej mu vyrastú dve ďalšie.

Boj dobra a zla sa neodohráva iba na obrazovkách, nie je to len fikcia. Je to náš chlieb každodenný. Deje sa v našich vnútrach a ak to začneme pozorovať, budeme prekvapený, ako často sa to deje. Bojujeme s chorobami, s nepriazňou osudu, s partnermi, so systémom, s nespravodlivosťou, so závislosťou, so sebou samým.

Ako slávny Stevensonov príbeh – Dr. Jekyll a Mr. Hyde.

Každý boj, ktorý v našom vnútri vedieme, spútava naše energetické zdroje, ktoré by sme mohli využiť omnoho lepšie. Spomeňme si, že v mytológii zvykne drak strážiť poklad.

Keď si začneme svoje tiene uvedomovať, a ponúkneme im svoje prijatie, súcit, a integráciu, nebudeme mať potrebu premietať ich na druhých ľudí. Nebudeme mať potrebu deliť veci na dobré a na zlé.

Keď dobro a zlo rozdeľuje, čo je potom to, čo spája?

A čo ja a moja snová triáda? Našla som svojho anima, vnútorného muža, ktorý bol najprv násilnícky, lebo bol vytlačený, nevidený a nechcený – bol to muž bez tváre. Keď som ho uvidela a pomenovala, ukázala sa jeho tvár. Odpudzovali ma jeho vlastnosti – bezohladnosť, sebeckosť, egoizmus, robí si čo chce a nehľadí na iných. Až kým som ich nezačala oceňovať. Áno, sú situácie, kedy sa tieto vlastnosti hodia. Najmä ak ste ten typ ako ja, ktorý chce všetkým vyhovieť a nech sa všetci majú dobre. Môj vnútorný muž je odvtedy mojím veľkým spojencom, a ukazuje mi, že niekedy môžem jednoducho povedať: “NASRAŤ!” a neriešiť.

Amen!