Trauma a telo

Žijeme prostredníctvom tela, no nie vždy žijeme v súlade s ním.

Spojenie mysle a tela je realitou, ktorú pociťujeme na dennej báze.

Ale niekedy… keď sa cítime emocionálne veľmi zle, odpojíme sa od tela, dúfajúc, že týmto spôsobom znížime svoju bolesť.

V skutočnosti však, toto odpojenie od tela spôsobuje, že sa cítime bezcieľne, či stratene. A vzdávame sa niektorých veľmi dôležitých informácií o našom emocionálnom svete.

Emócie vyjadrené v našom tele sa môžu prejavovať rôzne – intenzívnymi pocitmi, ako je tlak v hrudníku, stiahnutie v žalúdku, zovretie hrdla, choroba… Tieto fyzické prejavy sú emócie, ktoré sa formujú v tele, a prostredníctvom týchto signálov sa s nami pokúšajú komunikovať, keď ich nepočujeme, popierame alebo potláčame.

Keď nás zasiahnu údery života, vznikajú emocionálne rany… niekedy hlboké… niekedy povrchné, ale zanechajú stopu, naznačujúcu, že sa niečo stalo, že nás niečo zasiahlo.

Táto emocionálna rana nám spôsobuje utrpenie a bolesť. Ale môžeme sa z tej rany, z toho roztrhnutia znovuzrodiť.

V psychológii hovoríme o dvoch typoch tráum.

Trauma „T“

Táto udalosť, táto rana s veľkým T, je udalosťou, ktorá nás zasiahne veľkou silou a prináša veľmi dôležité vnútorné zmeny. Väčšinou sú to udalosti, ktoré nám spôsobujú veľký emocionálny šok a môžu spôsobiť posttraumatickú stresovú poruchu. Niektoré neočakávané situácie, ktoré majú veľký emocionálny dopad, sú: útoky, znásilnenia, prírodné katastrofy, fyzické násilie, prežívanie vojny atď.

Trauma „t“

Vyskytuje sa v každodenných situáciách, ktoré sú niekedy skryté alebo menej viditeľné, hoci účinok na emocionálny svet osoby, ktorá ju trpí, je rovnaký ako pri traume s „T“. Situácie, ktoré nám spôsobujú tento typ traumy, sú: každodenné fyzické a/alebo psychické týranie, šikanovanie, mobbing, verejné alebo súkromné ​​ponižovanie, strata milovanej osoby (smrť, ale aj rozchod). Tieto situácie vytvárajú hlbokú emocionálnu ranu.

Disociácia a jej dôsledky

Jednou z reakcií nášho tela na traumu je disociácia. Tvárou v tvár extrémnej situácii, kedy je emocionálna bolesť veľmi intenzívna, sa nám odpojí mozog. Z tohto dôvodu si niekedy z traumatickej udalosti nič nepamätáme alebo máme čiastočné a rozmazané spomienky… To všetko nám pomáha posunúť sa ďalej a znížiť emocionálny dopad extrémneho zážitku.

Disociácia je núdzová reakcia nášho mozgu, aby sme prežili.

Zvyčajnými príznakmi disociácie sú: medzery v pamäti, emocionálna tuposť, ktorá nám bráni cítiť čokoľvek pri spomienke na túto udalosť, prítomnosť nočných môr, v ktorých znova prežívame traumu, depersonalizácia, derealizácia, flashbacky (mentálne opakovanie traumatickej scény) a psychosomatické symptómy.

Nie len naše telo môže utrpeť zranenia. Rovnako aj náš emocionálny svet pociťuje neviditeľné rany, ktoré nikto nevidí, pokiaľ na ne sami (alebo s pomocou) nenahliadneme.

Ale pretože ich nemožno vidieť očami, neznamená to, že neexistujú.

Múdrosť tela

Náš mozog sa môže vypnúť, keď je ohrozenie života vysoké… Ale naše telo vždy počúva a zaznamenáva, čo sme zažili.

Vaše telo má pamäť, vaša pokožka uchováva následky traumy. Preto sa vyhýbate dotyku určitej časti tela, keď ste boli zranení, preto vám určité vône prinesú do mysle kaskádu spomienok na niekoho, koho milujete, preto si určité pohladenia spájate s určitými ľuďmi.

Inteligencia sa nachádza v každej bunke vášho tela a jej spomienky sú malými dvierkami, cez ktoré sa môžete spojiť so svojím najhlbším ja.

Naše telo a naše emócie udržiavajú neustály dialóg, kde si vymieňajú informácie.

Niekedy je telo jediný spôsob, ako sa dostať k emócii.

Keď utrpíme emocionálny úder, telo môže reagovať napríklad takýmito spôsobmi:

• Odčerpáva nám to energiu a sme hlboko vyčerpaní.
• Potrebujeme spánok, aby sme si doplnili sily.
• Spánok je prchavý, často krát sa počas dňa cítime „bezdôvodne“ ospalí
• Cítime, že telo pracuje pomaly.
• Spomaľuje sa aj naša myseľ a cítime určitú emocionálnu anestéziu.
• Plač čistí náš smútok… ale niekedy ho zhoršuje.
• Chuť do jedla ustupuje alebo naopak – prichádza intenzívny hlad v návaloch.
• Naše kroky sa menia, viac analyzujeme ako konáme.
• Inokedy sa snažíme (často krát s vypätím síl) zachovať „normálnu“ činnosť, aby sme skryli svoju bolesť.

Pravda je taká, že telo neklame, vo svojich posolstvách má jasno.

No nie vždy sme ochotní počúvať.

A práve v tých chvíľach, keď strach prevezme kontrolu… strach z toho, že sa takto budeme cítiť navždy, strach zo straty seba samých, zo samoty, strach, že tento tlak v hrudi naznačuje niečo vážnejšie, strach že spomienky na citovú ranu nikdy neprestanú… A hoci sú to normálne obavy, vedzte, že všetko sa môže zmeniť.

Narodili sme sa so schopnosťou meniť sa a transformovať.

Máme tendenciu sa od tela odpájať v každodennom živote. Odpojenie, ktoré sa zdá prirodzené… Život nám pripravuje rôzne situácie, a nie vždy je jednoduché im čeliť. Aj preto je jednoduchšie utekať, skrývať sa, nechcieť vidieť pravdu.

A keď sa konečne dostane do centra pozornosti telo, je to mnohokrát len preto, že ho chceme zmeniť, či vylepšiť, namiesto toho, aby sme ho milovali také, aké je, a dopriali mu to, čo potrebuje. Mnohokrát ho vnímame ako prekážku, či príťaž, než ako chrám. Slovo telo, môžete pokojne zmeniť za slovo emócie a prečítať si tento odstavec znova.

Žiť s telom znamená precítiť pocity nepohodlia aj uvoľnenia, cítiť nádych a výdych, všímať so ho, aj keď sa mi nepáči, dopriať mu opateru, starostlivosť, výživu, masáž, pohladenie, dotyk… Jednoducho ako gesto lásky a vďačnosti.

Nie si dokonalé, ale si moje.

Vďaka tebe tu môžem byť. Objímať svojich milovaných. Tancovať, behať, prechádzať sa lesom.

Cítiť vietor vo vlasoch, slnko na tvári. Vodu na pokožke. Zem pod nohami.

Si tu pre mňa.

A patrí ti moja úcta a vďaka.

Žiť s mojím telom znamená robiť krátke zastávky počas dňa, aby som sa s ním vedome spojila a precítila, čo sa deje vo vnútri.

Takto postupne sa môžem naučiť rozpoznávať cykly, ktoré v mojom tele existujú. Tlkot srdca, dýchanie, spánok, bdenie, ženský mesačný cyklus, ba dokonca jemný kraniosakrálny rytmus. Môžem sa tak naučiť predísť vyhoreniu, záchvatom paniky, hysterickým záchvatom, stavom roztrieštenej pozornosti a iným problémom.

Skutočné sebapoznanie sa začína vo vlastnom tele.

Telo je najlepším nástrojom pri práci s traumou.

Trauma nás nemusí prenasledovať celý život.

Vďaka vnímaniu tela vieme zachytiť a zahojiť to, čo sa v ňom odráža.